Viliam Ján Gruska

Texty

Žriedla národnej kultúry

Text napísal Viliam Ján Gruska pre program Žriedla národnej kultúry, 
bol uvedený v amfiteátri v Detve v sobotu 13. júla 1985; 
text predniesol Gustáv Valach

Každú jar z tisícich vídal vták,
čo lietal nad zemou rozloženou
v trojvrší, človeka pri práci.
Oral, sadil.
Potom prišlo leto.
Vták dokŕmil mladé, zobol do klasov.
Zemou sa piesne rozliehali.
Vták zabudol spievať,
tak pieseň človeka znela v poli.

Človek skosil lúky, lány,
vypásol si stáda, povyžínal stromky,
úrodu poznášal, pozvážal
do stodôl a hroblí.
Vták odletel za ním.
Sadol si na strechu.
Dedina na dlani.
Ten ide tam, k tomu,
ten zas inde kráča.
Raz je v nej veselo, ktosi volá, kričí,
smiech sa len tak nesie.
Podchvíľou zas ticho.
Všetci kamsi idú...
V očiach kvapky rosy.

Prišli pľušte a za nimi mrazy.
Sneh prikryl zem, strechy.
Vták sadol na okno.
V izbe stromček visí.
Pri stole rodina.
Vták spoznal ten stromček.
Rád na ňom sedával,
keď sa učil lietať a nevládal vyššie.
Pred dom vyšiel gazda.
V miske za hrsť zbožia,
omrvinky z jedla.
Vták sadol na misu,
nazobal sa schuti, schúlený
pod strechou počúval spev detí.
Dlhú zimu prečkal pri ľudskom obydlí.

A zase prišla jar.
Všetko dookola.
Už si to pamätal:
Teraz pôjdu orať, potom kosiť, hrabať...
A tých piesní zase...
Ale prečo v toľkých o ňom, o vtákovi
spieva človek tam na zemi?
Čože mu závidí?
Výšky, v ktorých lieta?
Že má bližšie k slnku?
Voľnosť? Farbu peria?
Veď aj on sa zdobí,
mení odev, farby.
Vie dorobiť na chlieb,
vie postaviť domy,
čo on, vták nezmôže!

Ten vták lieta stále
nad zemou v trojvrší.
Zmenila sa veľmi.
Aj človek sa zmenil.
Nevšíma si toľko vysoký let
vtáka, jeho jarnú pieseň.
Už má iné vtáky.
Bez peria, bez spevu
vyletujú ku hviezdam.
Odtiaľ z výšav neba
hľadia na drobnú zem.
Tú malú v trojvrší
odtiaľ nerozoznať.
Človek, čo v nej žije,
má svoju reč, piesne,
svoje zvyky, mravy.
Tie sa dajú spoznať,
keď sa letí nízko,
tesne ponad stromy,
rieky a obydlia,
blízko pri človeku,
ktorý robí, tvorí,
množí rody.

Martin Šulík: Rozlúčka

Obľúbené motto Viliama Grusku bolo: Niet väčšej škody, ako je stratený čas.  

Keď sme pred pár rokmi nakrúcali film o jeho tvorbe, spriatelili sme sa. Viliam ma nechal nazrieť do svojho sveta, chcel mi sprostredkovať svoje poznanie a životnú skúsenosť. 

S kameramanom Richardom Krivdom nás vodil po najkrajších miestach Slovenska, ale ukazoval nám aj jeho biedu. Zoznámil nás so svojimi priateľmi a vtiahol nás do svojich rozmanitých aktivít. Cestovali sme autom a on nám rozprával príbehy o ľuďoch z každej dediny, ktorou sme prechádzali. Osobne ich poznal, vážil si ich a mal ich rád. A  oni mali radi jeho.  Rozprávali sme sa o jeho výtvarnej tvorbe, spomínali sme na prácu v televízii i vo filme, prezreli sme si prírodné amfiteátre, ktoré postavil, hovorili sme o jeho donquijotskom úsilí  sprítomniť  duchovné i materiálne hodnoty, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie.

Počas našej práce som si uvedomil, že všetky jeho aktivity smerovali k jednému cieľu: chcel, aby ľudia plnou intenzitou precítili vlastné jedinečné bytie, aby si uvedomili všetky jeho prítomné i minulé vrstvy, prepojenie s krajinou i ostatnými ľuďmi. Chcel, aby zažili mystický rozmer existencie. Svojou tvorbou sa nám snažil   pripraviť silný zážitok, ktorý by nám otvoril oči a zvýšil našu citlivosť voči každodennej skutočnosti. Preto organizoval koncerty uprostred prírody, spievanie na končiaroch, nočné výstupy na Babiu horu, preto vodil študentov na svoju chalupu na  Liptove, preto organizoval výstavy, zbieral piesne, inscenoval folklórne a etnografické programy. Chcel, aby sme si uvedomili široké súvislosti našich životov, aby sme pochopili, kto sme, a aby sme nemrhali vymedzeným časom.

Za posledný rok Viliam zvážnel. Aj keď neustále niečo pripravoval a plánoval, cítil, že má menej síl. V našich rozhovoroch sa čoraz viac obracal do minulosti a bilancoval.  Cestoval na miesta, kde pôsobil, stretával sa s ľuďmi, s ktorými spolupracoval. Chcel im poďakovať a rozlúčiť sa, skôr než odídu.

Dnes, keď sa na chvíľu zastavil čas, pripomeňme si jeho prácu a dielo, nechajme ho s nami sa rozlúčiť prostredníctvom filmových záznamov, pamäte, ktorá zachytila aspoň časť jeho aktivít.

Posledná rozlúčka Viliama Jána Grusku

(Slová a myšlienky Viliama Jána Grusku, ktoré počas svojho života napísal pre rôzne slávnostné, smútočné i radostné príležitosti a ktoré jeho deti usporiadali do podoby jeho poslednej rozlúčky.)

Zušľachtená, kultúrna krajina je dielom človeka. On ju z vlastnej vôle a potreby vytvoril. Stále však musí mať na pamäti, že bez jeho trvalého úsilia zdivie. 

Ľudská múdrosť radí: V pokoji choď na druhý breh rieky Léthé. Prosím oň pokorne, skrze poďakovanie tým, ktorí ešte čakajú na prievozníka, aj tým, ktorí sa s ním už dávnejšie stretli.

Ďakujem Ti, mama, za život a lásku a za to, že si mi svojím príkladom ukázala cestu. 

Ďakujem Ti, otec, za krátky, no hlboký odkaz. Bol si mi v mnohom vzorom po celý život. 

Ďakujem Vám, bratia, že sme pri sebe vždy stáli. Veľa to pre mňa znamenalo.

Ďakujem Ti, manželka moja, istota a opora mojej pozemskej púte a nášho rodinného krbu.

Ďakujem Ti za naše deti a vnúčatá. Ďakujem a prosím: Len dobré uchovaj v pamäti.

Ďakujem Vám, deti moje, že som mohol do Vás vložiť kus seba, ukázať Vám cestu a že ste toto dedičstvo s pokorou prijali a každý vlastným spôsobom rozvinuli. Budem sa snažiť byť Vám naďalej oporou, kamkoľvek sa Vaše úsilie bude uberať.  

Ďakujem Vám, vnúčatá moje, že som mohol byť účastný Vašich prvých krôčikov životom. Napĺňajte svoje hlavičky makovičky láskou k rodičom a blízkym, priateľstvom, úctou a pozornosťou k učiteľom a všetkým ľuďom, úctou a obdivom ku každému životu. Objavujte a pestujte schopnosti svojho tela i ducha. Budem z diaľky sledovať Vaše kroky. 

Ďakujem Vám, príbuzní všetkých stupňov a pokolení. Naša rozvetvená rodina mi bola po celý život nevyčerpateľným zdrojom sily. 

Ďakujem všetkým Vám, ktorí ste mi pomáhali šíriť duchovné hodnoty, ktoré vytvoril náš ľud, i múdrosť iných národov v tých najrozmanitejších prejavoch a podobách. 

Ďakujem Vám, že ste mi pomáhali otvárať dvere do minulosti, aby sme z nej mohli čerpať poznanie a ponaučenie. 

Ďakujem Vám, priatelia z desiatok slovenských folklórnych skupín a súborov, za zážitky z Vášho úsilia. Ďakujem Vám, speváci, tanečníci, muzikanti, interpreti, herci, recitátori, rozprávači, remeselníci, umelci zo všetkých kútov Slovenska, za to, že som mohol spoznať skvosty, ktoré vytvorila Vaša duša. 

Ďakujem Vám za vzácne chvíle, ktoré sme spolu zažili pri príprave a realizácii desiatok programov a podujatí. 

Ďakujem Vám, priatelia výtvarníci, skladatelia, básnici, spisovatelia, vedci, za stovky nezabudnuteľných chvíľ, diel a myšlienok, ktoré ma inšpirovali a sprevádzali životom a ktoré som rád šíril ďalej.

Ďakujem Vám, stovkám starších, mladších aj najmladších lúčničiarov a sľukárov, za všetko, čo sme spolu nažili, prežili aj vytvorili. Bolo toho veľa, čo bolo pre nás životnou výnimočnosťou.

Ďakujem Vám, priatelia a kolegovia z filmu a televízie, za možnosti prispieť svojím podielom k Vašim dielam. 

Ďakujem Vám, desiatky študentov, že ste mali vôľu osvojiť si poznanie, ktoré som Vám odovzdával.

Ďakujem Vám, priatelia, za chvíle, ktoré som s Vami mohol stráviť, za nespočetné rozhovory, za láskavosť, srdečnosť a pohostinnosť, s akou ste ma na mojich potulkách Slovenskom vždy prijímali vo svojich domovoch, nech som prišiel v akýkoľvek čas, hoci aj neohlásený. 

Ďakujem Vám všetkým za pozornosť, ktorú ste preukazovali mojim myšlienkam a úvahám.

Ďakujem Vám, že ste stáli o moje nápady a pomáhali mi ich realizovať. 

Ďakujem za podiel na spoločnom úsilí. Plietli sa nám do cesty aj prieky, škriepky, spory – ako vždy, keď sa hľadá cesta. Veď každý máme svoj, jedinečný formát obsahu vecí i súvislostí zakódovaný heslami pôvodu, intelektuálnej výbavy, skúseností aj profesijnej orientácie.

Ďakujem Vám všetkým za priazeň, pomoc, priateľstvo a spoluprácu, za to, že ste mi dovolili vstúpiť do Vašich životov. 

Ďakujem Ti, Bože.

Pripájam sa k prosbe básnika: Nezabúdajme na vlastnú pamäť. Pamäť je váha. Spoločenstvo bez pamäti odfúkne aj závan mušieho krídla.

Daj Boh šťastia tejto zemi

Melódia pastorely Hore vstávajte, valasi! zo zbierky Gašpara Drozda (1799 – 1874)
Text: Viliam Ján Gruska

Daj Boh šťastia tejto zemi, všetkým ľuďom v nej.
Nech im slnko jasne svieti každý boží deň.
/: Nech ich sused v láske má, nech im priazeň, pokoj dá.
Daj Boh šťastia tejto zemi, všetkým ľuďom v nej. :/

Daj Boh šťastia celej zemi, všetkým národom.
Nech im svetlo hviezdy lásky ožaruje dom.
/: Hladným chleba dobrého, chorým zdravia pevného.
Daj Boh šťastia celej zemi, všetkým národom. :/

Dopraj, Bože, svojmu dielu večné trvanie.
Nech sa samo nezahubí, všetci prosíme.
/: Rybám čistej vody daj, vtáctvo a zver zachovaj.
Dopraj, Bože, svojmu dielu večné trvanie. :/

--------

Osvieť, Bože, mladých, starých, zbav ich nerestí.
Ničia nimi svoje telo, Tvoj dar nebeský.
/: Daj, nech život majú v úcte, každú rozkoš v miere ľudskej.
Osvieť, Bože, mladých, starých, zbav ich nerestí. :/

Veď nám rozum, cit a vieru iba k ľudskosti.
K spoznávaniu Tvojich tajov dožič múdrosti.
/: Spupných doveď k pokore, ubitým zrak k oblohe.
Veď nám rozum, cit a vieru iba k ľudskosti. :/

Strofy 1, 2, 3 vznikli v roku 1991 
(pre ekumenický festival vianočných tradícií DNI KOLIED KRESŤANOV SLOVENSKA)

Strofa 4 vznikla v roku 1999 
(je venovaná pani profesorke Hudecovej zo Sarvaša)

Strofa 5 vznikla v roku 2003
(je venovaná Jozefovi Gruskovi, vedcovi, informatikovi, k 70. narodeninám)